Gréta Fábryová

Keď som sa dozvedela, že v SND hrajú divadelnú adaptáciou Tolstoja – románu Vojna a mier, bola som prekvapená. 1226 strán dostať na javisko? Nemožné. Bojové vojnové scény v divadle? To sa predsa nedá urobiť. A potom som to videla. A ustrnula som. Omámená, šokovaná, nadšená. To, čo sa dá momentálne vidieť v predstavení Vojna a mier je viac ako len divadlo. Je to umelecké dielo, lahôdka, créme de la créme. Podarilo sa niečo výnimočné. Od scény cez herecké stvárnenie až po kostýmy a hudbu.

Zvalcuje vás to, dojme a najmä – prinúti premýšľať.

Použité sú tu viaceré zaujímavé postupy, premietanie na plátno, akoby filmové strihy, prelínanie deja na bojisku so scénami zo súkromia hlavných hrdinov. Predstavenie má ohromnú dynamiku, akčnosť a silu. Atmosféru bojiska vytvárajú herci pochodujúci ako vojaci, krik, streľba, krv a zároveň detailné premietanie ich pohybov na rozmerné plátno. Scény amputácie nohy alebo chytania dvoch zakrvavených rúk dvoch zranených vojakov sú tak silné a autentické, že sa človek naozaj ocitá na bojisku plnom stonov, výkrikov, krvi a dymu.

Silu predstaveniu dodávajú jednak skvelé herecké výkony- výborný Ján Koleník plný vnútorných rozporov, akoby stále v konflikte sám so sebou, ale aj s okolím, najmä s vlastným otcom v podaní presvedčivého a presného Richarda Stankeho. Autentická Monika Potokárová ako Nataša Rostovová, ktorá prejde v predstavení prerodom od naivného dievčatka cez zamilovanú nežnú dievčinu až po vyzretú mladú ženu.

A  najmä Milan Ondrík, skvelý herecký výkon, pri ktorom sa nedá inak len stáť, tlieskať a kričať bravó z plného hrdla. Jeho Bezuchov je absolútne presvedčivý, vo svojej slabosti a neistote, kedy dokáže vyslovovať otázky a rozmýšľať o odpovediach, ktorý sa nehanbí priznať, že sa mýlil.

Keby som mala povedať, čo bolo najsilnejšie, poviem – uveriteľnosť. Ja som im všetkým uverila. Ingrid Timkovej som uverila jej chladnú vypočítavú grófku, Dominike Kavaschovej obetavú hlboko veriacu ženu,

Ondrejovi Kovaľovi zákerného a zhýralého Dolochova, Natálii Germáni milujúcu ženu, ktorá nechce prísť o muža na fronte- jej kvílivé nariekanie mi ešte po predstavení znelo v ušiach, bol to naozaj nárek ženy, ktorá sa zúfalo bojí, že príde o to najdrahšie, čo v živote má.

Všetci herci hrali svoje party presne. Nezaznel tam jediný rušivý tón a ja som odchádzala domov s pocitom, že by som toto predstavenie chcela vidieť znovu. Aby som zachytila všetky odtienky komentárov rozprávača Roberta Rotha, aby som ešte raz videla tie skvelé scény bojov, tie úžasné herecké výkony.

Bravúrne predstavenie, zvládnuté po všetkých stránkach na výbornú.

Ďakujem.