„Máme sa radi, tak načo čakať, chceme sa vziať čím skorej,“ presviedčala Tereza Hanu aj babku. Ale nepovedala im všetko. Ako bola pri Ferovi konečne pokojná. Ako sa stratilo vnútorne chvenie a úzkosť, ktorú cítila celé roky. Ako mohla byť konečne sama sebou, neutekať do zákrytu, nehovoriť iba to, čo chcel otec počuť. V blízkosti otca mala celé roky triašku. Bála sa, či je dosť dobrá, či bude spokojný s tým, čo povedala. Či urobila, čo od nej chcel presne tak, ako chcel. Ako dieťa sa často prebúdzala mokrá od potu a moču, keď sa jej snívalo, ako ju otec naháňa – presne tak ako mamu. Potajomky si prala pyžamká a plachty, aby nik nevidel jej potupu a ak to aj Hana zbadala, nikdy jej to nedala najavo. Nenávidela sa za svoju slabosť.
Babka kropila prádlo vodou aj tajnými slzami.
„Je dobrý, šikovný, robotný,“ hovorila Tereza ďalej.
„Že robotný. Lenivý ako voš. Má len plno rečí – tak ako jeho otec. Ten každý deň vysedáva v krčme až do záverečnej a dom im pomaly padá na hlavu. A videla si jeho mamu? Chodí v špinavej zástere aj do obchodu ako taká troska.“ Oponovala jej Hana. Bola presvedčená, že Terezin Fero sa stane presnou kópiou svojho otca. Takého podobného ich vlastnému otcovi. Chcela Tereze vykričať, že ten jej Fero je len taký Jebo, čo by najradšej prekotil každú v dedine, že ho nedávno videla stískať akúsi ryšavku v čiernej minisukni, ale Terezin výraz tváre ju zastavil.
„Never klebetám, Hana. Veď vieš, ako tu ľudia všetkých ohovoria. On ma ľúbi!“
„To netreba vravic, dzifčatko mojo, to treba vidzet. A my to nevidzime. Terezko, vytrapiš sa s nim ako moja Mariška s vašim otcom. Už si zapomla, co tu vyvadzal, jak tu hurčel každy dzeň? Jak začal pre každu somarinu lamentovac, jak nechcel tvojej mame dožičic ani kuščik pokoja?“
Tereza si nevedela predstaviť, že by jej Ferko mohol byť na ňu zlý. Bol k nej taký nežný. Nespúšťal z nej oči, keď niekam spolu išli.
A aký bol krásny. Urastený. Najkrajší muž, akého kedy videla. Vybral si ju, hoci mohol získať tie najkrajšie dievčatá. Videla, ako sa okolo neho krútili, ako ho zvádzali. A on chcel iba ju. Bola hrdá, že si ju vybral. Mali krásne plány do budúcnosti, Ferko mal prácu vo vedľajšej dedine, po svadbe dostanú erárny domček, Tereza sa tam tiež zamestná a budú konečne stále spolu. Tešila sa na to. Bola pevne rozhodnutá chrániť si svoje šťastie.
„Tereza, počkaj trochu s tým vydajom, neponáhľaj sa tak. Čo ak z neho vykľuje násilník alebo alkoholik?“
„Nehovor tak, Hana, ty Ferka nepoznáš, on je úplne iný, nikdy by mi neublížil.“
„A čo myslíš, aký bol náš otec pred dvadsiatimi rokmi? Myslíš, že mame otec nesľuboval iný život? Že postaví dom, že jej splní každé prianie? Spýtaj sa babky, keď mi neveríš!“
„Bol to najmocnejší a najšumnejší chlop v dzedzine, Terezko a vaša mama bola najšumnejšia nevesta. Šicke im závideli. A vidziš.“ Babke sa po lícach kotúľali slzy vždy, keď si spomenula na dcéru.
Tereza sa nedala presvedčiť. Verila, že ona bude žiť inak, že svoje sny s pomocou Ferka uskutoční. Túžila po pokojnom a láskavom domove, ktorý vytvorí pre svoju rodinu. Snívala o deťoch, ako ich bude vychovávať, ako sa im bude venovať, ako im bude rozprávať svoje obľúbené rozprávky a príbehy.
Úryvok z práve vychádzajúcej knihy Gréty Fábryovej „Do neba ma nevezmú„. Dostupné v sieti kníhkupectiev.
Celá debata | RSS tejto debaty