Gréta Fábryová

Elena Ferrante vie písať neobyčajne pôsobivým spôsobom. Niekedy je až nepochopiteľné, prečo si obľúbite jej postavy, aj keď vám miestami idú na nervy. Môžete ich nenávidieť pre ich rozhodnutia, pre ich pochybnosti a pre chyby, ktoré robia, ale stále sa k nim vrátite, pretože predsa len chcete vedieť ako dej bude pokračovať ďalej.
V Neapolskej ságe sa jej podarilo nielen presvedčivo opísať charaktery hlavných hrdiniek, ale i vykresliť atmosféru obdobia       s jeho problémami a krízami.

K jej románu Temná dcéra som preto pristupovala ako k niečomu, čo ma opäť pohltí a úplne zvalcuje – a bola som sklamaná. V Temnej dcére tu bola opäť zaujímavá premýšľavá hlavná hrdinka, ambiciózna a inteligentná, ale zatiaľ čo v Neapolskej ságe boli charaktery vášnivé, zúrivé, plné vnútorných rozporov, vzájomnej lásky a nenávisti, v Temnej dcére akoby hrdinovia nemali dosť farieb, akoby boli príliš jednoduchí a plochí, navyše hlavný motív bol opakujúcim sa motívom z Neapolskej ságy, keď Elena Grecová rieši vnútornú dilemu, či dá prednosť potrebám svojej rodiny alebo svojim vlastným. Temná dcéra preto na mňa pôsobila ako slabší odvar Neapolskej ságy a tento pocit som mala aj pri čítaní Zraňujúcej lásky, kedy sa tu opäť recykloval zložitý a prepletený vzťah matky a dcéry. V Neapolskej ságe je vzťah Eleny a jej matky plný neporozumenia, obviňovania, urážok a emócií, v Zraňujúcej láske sa dozvedáme o vzťahu hlavnej hrdinky k matke až po matkinej smrti. Tento vzťah je vykreslený sterilnejšie, je takisto zložitý a nejednoznačný ako v Neapolskej ságe, ale zatiaľ čo v ságe ma fascinovalo pozorovať dcéru, ktorá sa bojí podobnosti so svojou matkou, alebo matku, ktorá zúrivo nadáva svojej dcére, keď sa tá chce rozviesť a pritom je jasné, ako veľmi svoju najstaršiu dcéru miluje. V Zraňujúcej láske ma pasáže o matkinom utajenom milencovi a o jej spodnom prádle naopak začali nudiť a preskakovala som ich.

Takže pre mňa boli najsilnejšími dielami tejto autorky štyri romány na pokračovanie patriace do Neapolskej ságy. Ústrednými postavami  sú dve dievčatá Lenu a Lila, ktoré pred našimi očami dospievajú, dozrievajú a starnú. Sú si v niečom podobné a zároveň sú úplne rozdielne. Najlepšie priateľky z chudobnej neapolskej štvrte, ktoré vyrastajú v podobných rodinách, v podobných podmienkach a s rovnakými kamarátmi a nakoniec končia úplne inak. V iných svetoch, akoby v iných dimenziách.

„Pritom, ako sme pracovali so štetcami a lakmi, sa mi Lina priznala, že začala vidieť v tej formulke nového priezviska niečo iné, akoby Cerullová Carracciová bolo akýmsi Cerullová ide do Carracciho, spadne doňho, je ním pohltená, rozpustí sa v ňom. A od náhleho pridelenia úlohy starejšieho Silviovi Solarovi, od chvíle, keď do sály vstúpil Marcello Solara a na nohách mal topánky, o ktorých Stefano tvrdil, že si ich cení viac než svätú relikviu, od jej svadobnej cesty a bitiek od novomanžela až do chvíle, keď sa zahniezdila v prázdne, ktoré cítila vnútri, ju čoraz viac premáhal neznesiteľný pocit, nástojčivá sila, ktorá ju drvila. Všetko sa stupňovalo, až nakoniec úplne prevládlo. Raffaella Cerullová stratila tvar a rozpustila sa v Stefanových obrysoch.“

A čo vy? Ktorú jej knihu máte najradšej? Napíšte mi. 

 Zdroj obrázku: Martinus