Gréta Fábryová

Kniha Ruské denníky (napísala na začiatku minulého storočia Aľa Rachmanovová)

Mnohí ľudia radi čítajú príbehy odohrávajúce sa počas vojny, revolúcie alebo z prostredia väzenia. Aj ja sa k nim radím – zaujímam sa o osudy ľudí, ktorí sa narodili v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

Príbehy sú to srdcervúce a desivé, dozvedáme sa o hrozných pomeroch v koncentračných táboroch, či počas vojen.

No predsa som až taký šok z čítania Rachmanovovej Ruských denníkov nečakala.

Aľa opisuje udalosti a nestíha ich hodnotiť a to je na jej denníkoch zdrvujúce  –

autorkina vecnosť a akoby miestami až reportérska stručnosť.

Obraz cárskeho Ruska, ktoré je zmietané prvou svetovou vojnou a neskôr revolúciou, je v opisoch mladej sedemnásťročnej dievčiny patriacej k ruskej inteligencii, veľmi živý, desivý a miestami až dych vyrážajúci. Počas revolúcie sa davy chopia moci a všetko je dovolené, ponúkajú sa tu paralely s Veľkou francúzskou revolúciou, kedy občania v uliciach vykonali popravy kráľa a kráľovnej a k moci sa dostal Napoleon bažiaci po moci a vojenskej sláve.

Ale predsa len je Rusko v čomsi iné, hrôzostrašnejšie a preto nebezpečnejšie. Ľudia sú krvilačnejší, dlhoročná bieda z nich urobila zvieratá, ktoré, dostanúc sa k možnosti rabovať a ubližovať, nemajú mieru, nemajú srdce ani zľutovanie. „Je revolúcia, teraz sa môže všetko“ – stáva sa heslom vojakov, milicionárom i mužikov a tak zabíjajú, popravujú, rabujú bez ladu a skladu nehľadiac na akékoľvek morálne, etické alebo náboženské zásady a pravidlá, ktoré platili pred revolúciou.

12.12.1917:

„Duchovného s manželkou zviazali a posadili na lavicu. Potom priviedli ich deti, osemročného chlapčeka a trojročné dievčatko a pred očami ich rodičov ich ubili pažbami pušiek.“Nuž,modli sa, ty popská sviňa!“ kričal Gorbunov, ktorý bol opäť spitý. “Prečo sa nemodlíš, aby ťa Boh zachránil?“ Matka srdcervúco vrieskala, potom omdlela. Napokon ich rozviazali a zaviedli k jazeru. Vojaci ich chytili za nohy, strčili im hlavy do diery v ľade, opäť ich vytiahli a hrali sa takto dovtedy, kým nejavili známky života. A ľudia sa len prizerali a mlčali a mlčali….“

1.2.1918:

„Všetci sa boja čo i len rozprávať. Vo veľkom sa udáva a ľudí strieľajú aj pre nevhodné poznámky.“

 27.8.2018

Zastrelili prednostu riaditeľstva železníc a notára. Otec povedal: „Bolo by lepšie, keby ma tiež zastrelili. Hanba mi žiť, keď zastrelili všetkých slušných ľudí.“

Neprejde deň, aby sme nepočuli o niekom, koho zastrelili.“

Ruské denníky vychádzajú ako súborné vydanie troch kníh, v ktorých Aľa Rachmanovová zaznamenala nielen prerod ruskej spoločnosti v rokoch boľševickej revolúcie, občianskej vojny a konsolidácie mladého komunistického štátu, ale aj prerod seba samej. Z mladého dievčaťa plného ideálov sa postupne stala žena, ktorá sa musí obávať o svoj život aj životy svojich blízkych. Denníky z rokov 1916 až 1927 zachytávajú roky strávené v Rusku, záverečná časť opisuje ťažké začiatky v rakúskej emigrácii.

V Rachmanovovej denníkoch sa miešajú revolučné roky s jej dospievaním, krvavý boj o moc s prvými láskami a s novými pravidlami spoločnosti, ktorá všetky staré konvencie prestala uznávať.

Vidíme krutosť ukrývajúcu sa za príjemnými tvárami, vidíme ako sa bežní obyčajní ľudia menia na šelmy. Napríklad Máša, dlhoročná slúžka v dome doktora Rachmanovova, zostane  bývať v ich dome, niekoľko izieb prenajíma, jednu obýva sama. Rodina doktora Rachmanovova sa vráti zo Sibíri a býva v jednej časti vlakového vagóna. Máša ich príde do vagóna pozrieť, vidí, že Alina matka je chorá, napriek tomu sa im nijako nesnaží pomôcť, keď ju Aľa prehltnúc hrdosť navštívi v dome, ktorý im ešte donedávna patril, Máša jej odovzdá len pár zošitov a denníkov, hoci vie, že potrebujú teplé deky, kuchynský riad, čokoľvek…

Všade je prítomná nenávisť, zloba a hnev.

Najdesivejším momentom bol pri čítaní tejto knihy asi ten, keď som pochopila aký zákerný a plazivý je v skutočnosti teror. Ľudia sa najprv tešili, že je revolúcia, že už nebude vládnuť cár, že bude lepšie. Potom  sa sem-tam stalo niečo, čo vybočovalo z normy, niekoho neprávom zbili, niekoho okradli, niekoho zatkli a ľudia z okolia nereagovali. Veď sa to predsa nedialo im. A o rok už sami umierali od hladu, duchovných a šľachtu vraždili bez akéhokoľvek dôvodu, všetci sa navzájom udávali, len aby sa dostali k majetku/ žene  alebo postaveniu, po ktorom prahli. Ako ľahko sa to všetko zvrhlo, ako hladko a bezbolestne sa dostali k slovu u dovtedy slušných a dobrých občanov ich najtemnejšie a najnižšie pudy, ich najhoršie stránky.

8.9.2018

„Dnes som stretla na ulici dcéru jedného známeho. Vyzerala ako smrtka. Zatkli jej otca aj troch bratov, zbili ich a potom ich vo fabrike, v ktorej pracovali, vhodili do roztaveného železa. Nemyslím, že sa vyskytlo v dejinách niečo údesnejšie ako červený teror. Najhoršie je, že  sa boľševici nehanbia za vrahov, ktorí zabili tisícky nevinných, ba čo viac, sú na nich hrdí!“

V protiklade s týmito zvrátenosťami vidíme hlavnú hrdinku, jej rodičov a manžela ako statočne a hrdo nesú svoj údel, ako bojujú zo všetkých síl, ako hladujú, nemajú vodu ani oblečenie, žijú v brlohu, ale nestrácajú svoje duše, stále sa správajú slušne a kultivovane.

Aľa aj počas revolúcie študuje, jej rodičia pomáhajú komu môžu a nečakajú, či im niekto ich dobrý skutok niekedy vráti.

 Veľmi silná kniha, ktorej najsilnejším atribútom je autentickosť autorkinej výpovede.

Vrelo odporúčam na prečítanie všetkým : starým i mladým, bez ohľadu na vzdelanie, farbu pleti či náboženské vierovyznanie.

Je to obrovský zážitok!

Gréta Fábryová

www.gretafabry.sk

https://www.facebook.com/Gréta-Fábryová

Instagram : https://www.instagram.com/greta_fabry