„Povedali mi, že je to posledný pokus.“
„Ako, že posledný?“
„No proste posledný. Viac urobiť nemôžu.“ Zavrčala na muža a on stíchol. Spomenul si, ako to pred tromi rokmi začalo. Kolotoč vyšetrení a čakaní na výsledky, potom injekcie, hormóny a nádej.
Už vyberali mená, už kupovali postieľku a nakoniec to vždy zlyhalo. Ich deti z nej vytiekli akoby ich spláchla prívalová vlna dažďov.
Takže to absolvujú naposledy. Pozoroval svoju ženu, ako stískala pery. Hrali tú hru spolu už dávno. Jeden druhému to chceli uľahčiť. Ona vždy tvrdila, že chyba bude určite v nej, on ju presviedčal, že jeho spermie sú isto – iste tí najväčší lenivci na svete. Rozprávali si vtipy v čakárňach ambulancií, vymýšľali si, čo ktorý doktor asi prežíva v súkromí. Za ten dlhý čas už poznali celý personál kliniky.
Teraz im obom došli slová.
Podal jej ruku a ona sa ho chytila. Vyšli spolu von z budovy. Nebo sa zatiahlo. Od rána bolo tak dusno, že keď sa teraz popoludní spustil ľahký dážď, ľudia mu vďačne nastavovali upotené tváre.
„Prejdeme sa?“ Spýtala sa ho. Auto zaparkoval hneď pred klinikou, ale keď žena zahla do priľahlého lesoparku, zrovnal svoj krok s tým jej.
„Čo ak to nevyjde, Michal? Čo ak to naozaj nevyjde?“ Prvýkrát úplne stratila svoj optimizmus. Nechcel ju vidieť takúto. Vždy bola veselá, energická, plná elánu a nových nápadov.
„Tak potom prejdeme na plán B, miláčik!“ Povedal rázne a zastal.
Objal ju a hľadal jej pery. Nemala náladu. Videl na nej, že myslí na niečo iné. Ale jeho ústa a jeho ruky sa nechceli vzdať. Dážď zosilnel, mali už mokré tváre i vlasy. Nevšimli si to.
Stáli tam v objatí, zmáčaní nekompromisným dažďom, akoby boli poslední dvaja ľudia na Zemi.
Celá debata | RSS tejto debaty