Na našom novom pôsobisku sa nám obom spočiatku veľmi páčilo. Dedina bola v údolí obkolesenom horami. Dostala som prácu v materskej škôlke a ty si mal pracovať pri dreve na píle. Ľudia boli celkom milí, naozaj nič nám tu neprekážalo a ja som si vydýchla, že tu konečne nájdeme pokojné a dobré miesto na život. To som ešte netušila, že i táto dedina má svojich démonov. Spozorovať ich nebolo ľahké, boli utajení a práve preto zákernejší. Najprv som si všimla zvláštne pohyby našej upratovačky, Keď som ostala dlhšie v kúpeľni zapletajúc vrkoče malej Majočke.
Potom sa pridal neprítomný pohľad niektorých učiteliek, keď sme ukladali deti do postieľok a nakoniec ma vyľakal nepríčetný smiech našej riaditeľky, keď nebola schopná prečítať deťom rozprávku, na ktorú sa tešili a ktorú som teda s rukami zababranými od farieb na sklo, pretože som práve maľovala na obloky deťom snehuliakov a vianočné vetvičky, radšej prečítala za ňu. Dialo sa to väčšinou ku koncu pracovnej doby, najčastejšie koncom týždňa – vo štvrtky alebo piatky. Desilo ma to. Tak ako tvoje sklené oči, keď si prišiel z píly, ako reči chlapov večer v autobuse, tak ako závan rozkladu v celej dedine. Mladí aj starí. Bez rozdielu veku, pohlavia, príslušnosti k politickej strane alebo náboženskému vierovyznaniu. Všetci do jedného, ba dokonca aj deti. Trinásťročné rozkošné dievčatká alebo mladí chlapci, ktorí sa ešte ani nezačali holiť. Každý aj najmenší nezdar, každé zlyhanie alebo každý úspech hoci aj vzdialeného príbuzného alebo náhodného známeho, potom ešte sviatky a jubileá, koniec týždňa alebo aj štátny sviatok. Míľniky, dôvody, príčiny. Démoni ľuďom v dedine kradli duše. Šikovne, nebadane a efektívne.
Bála som sa. Vyľakaná som ťa chodila čakávať k autobusu s rozličnými smiešnymi zámienkami a doma som sa snažila vytvoriť náš starý krásny svet plný rozhovorov a smiechu, ale veľmi sa mi to nedarilo. Akoby ťa táto dedina opantala. Keď som navrhla, že odídeme, začal si kričať, či sa budeme stále sťahovať ako cigáni. Mal si vtedy zas tie sklené oči a ja som sa rozhodla odísť sama.
A tak som tu. Je tu pokoj. Vôňa rozkvitnutých čerešní ma hladí po tvári a namiesto rozhovorov s tebou, rozprávam sa s vtákmi. Namiesto detí, mám plnú záhradu kuriatok, ktoré predávam susedom. Pestujem aj ruže a vychýrené tulipány. Ľudia ich chodia ku mne kupovať až zo vzdialených miest a keby nebolo spomienok na náš tajný svet, ktorý pominul, bola by som možno šťastná.
Každé ráno chvíľu postojím medzi mladou slivkou a kríkmi zlatého dažďa a orgovánu a pozorujem príjazdovú cestičku, či sa zrazu nezjavíš v zákrute….
Celá debata | RSS tejto debaty