Bola som rozhodnutá sa s tebou rozísť. Vadilo mi veľa vecí, ale najviac tvoja ukecanosť. Ak sa dalo niečo povedať dvoma vetami, ty si bol o tom schopný rečniť dve hodiny.
Vždy mi na takých veciach záležalo. Čo a ako povedať. Tvoj otec mal ten správny cit pre mieru. Vedel, kedy hovoriť a kedy mlčať. Pri úsmeve sa mu okolo očí vytvárali pavučiny vrások.
Keď si mi podal krabičku s prsteňom, bola som v kŕči. Doteraz neviem prečo, možno v panike, že už nikdy neuvidím tie pavučiny, som povedala áno.
Foto: Pixabay
Zo svadobného dňa si pamätám len chvíle, keď ma nastávajúci svokor viedol k oltáru a keď potom o polnoci so mnou tancoval sólo a jeho ruka na chvíľu skĺzla po mojom holom chrbte.
Rozhodla som sa, že budem dobrou manželkou. Myslela som, že sa odsťahujeme, kúpime byt, ale ty si nechcel odísť. „Uznaj, veď dom je priestranný a tá záhrada. Nenecháme ich tu predsa samých“ hovoril si. Ostali sme teda žiť v dome pod vysokým napätím. Aklimatizácia bola ťažká. Najviac ma fascinoval les. Bol tak desivo blízko, nikdy predtým som si neuvedomila ako môže hučať hora. Chodila som tam často, pozorovala mravce a počúvala vtáky. Ty si so mnou nikdy nešiel, ale niekedy sa pridal tvoj otec.
Dni bežali a ja som si zvykala na život na vidieku, v prírode, v izolácii. Márne som dúfala, že sa časom začneš naňho podobať.
Keď sa narodil Boris, napätie sa uvoľnilo. Všetci sme boli šťastní. Netušila som, že len na chvíľu. Ako syn rástol, začal si sa vzďaľovať. Nemal si čas učiť ho násobilku alebo s ním ísť do kina. Chytať ryby, hrať futbal aj kosiť trávu ho naučil tvoj otec. Aj na huby sme chodievali v zostave on, malý a ja. Ty si bol v práci a tvoju mamu bolievali nohy. Často som sedávala na terase, pozorovala oblohu a túžila vzlietnuť. Raz, keď sa ťa dospievajúci syn spýtal, kedy konečne budeš mať na nás čas, pozrel si na mňa a zbalil si si veci. Nespýtala som sa ťa, kam ideš.
Tvoja mama náš rozvod neprežila. Pochovali sme ju na severnej strane cintorína a každý týždeň sme tam s tvojím otcom a s Borisom nosili jej obľúbené červené ruže.
Keď Boris začal študovať medicínu, začal si sa k nemu hlásiť. Mať doktora v rodine je predsa také výhodné. Chválil si sa jeho úspechmi. Na jeho promóciách si sa tváril akoby jeho diplom bola výlučne tvoja zásluha.
Keď ťa vyhodili z práce, tvoj otec skolaboval. Nemohol ani ísť na svadbu, ktorú som Borisovi horúčkovito chystala. Hudba, stuhy, šunky, koláče, výslužky, len aby všetkého bolo dosť, aby víno a pálenka tiekli potokom, ako sa na dedinskej svadbe patrí.
A ty si nakoniec neprišiel.
Tvoj otec teraz sedáva na terase a usmieva sa polovicou tváre, keď počuje smiech detí.
Boris s nimi na záhrade púšťa šarkana. Prikrývam ho dekou a mávam im, nech idú na koláč, kým je teplý. Keď Boris pribehne ovešaný deťmi a so smiechom mi niečo hovorí, všimnem si, ako mu okolo očí naskakujú pavučiny drobných vrások. Presne ako jeho otcovi.
Gréta Fábryová
www.gretafabry.sk
++++++++++++++++++PEKNE++++++++++++++++++ ...
ked si bola zalubena do otca, nemala si sa vydat ...
Celá debata | RSS tejto debaty