Podľa súčasných trendov by žena mala vážiť presne toľko, koľko jej manžel. Mala by byť mäkučká na dotyk, vľúdne obalená tukom. Ani pri najlepšej vôli sa mi nedarí k tomuto ideálu krásy priblížiť. Každé ráno poctivo zjem šišku, buchtu alebo kus závinu, na obed tri chody plus kávu a múčnik. Športujem len tak umiernene, aby sa nepovedalo, no napriek tomu sa ručička na váhe nie a nie posunúť nahor. Stále vážim trápnych 56 kg. Už som vyskúšala osvedčené rady a triky z dámskych časopisov, radila som sa s odborníkmi, nič nepomáha. Viac jesť nedokážem. Nechutí mi to. Ani sladkosti, ani chipsy do seba nedokážem dostať. Lekár mi už aj zakázal zeleninu, vraj by som mala mať trochu rozumu a správať sa ako všetci ostatní. Preto si milovaný kaleráb, mrkvu a karfiol kupujem tajne a jedávam ich zatvorená v komore alebo kúpeľni za zamknutými dverami.
Najhoršie je, keď si potrebujem kúpiť niečo na seba. Nové šaty, sukňu alebo blúzku.
„Pani, číslo 36 a 38 sa už ani nevyrába, nikto to nekupuje. Čo nesledujete trendy?“ Povedala mi predavačka, keď som sa odvážila opýtať, či nemajú tie šaty na figuríne aj v menšom čísle.
Odišla som so smutne zvesenou hlavou. Čo som to ja za nemožnú ženu. Všetko na mne visí, vo výstrihu sa nemám čím pochváliť, na ulici sa za mnou neobzrie ani jedno mužské oko. Cítim sa menejcenná pri pohľade na všetky tie plnokrvné bucľaté krásky okolo mňa.
Keď som si chcela kúpiť podprsenku veľkosť jedna, predavačka sa na mňa prekvapene pozrela. „A načo vám vlastne bude?“ Zvesila som plecia.
Manžel ma doma utešuje ako vie. Vraj sa mu páčim taká, aká som, ale to sú určite len rečičky. Isto sa tajne aj on pozerá po tých očarujúcich všadeprítomných bacuľkách.
Možno o nich aj sníva. Čo si len počnem?
Dnes som narazila v časopise na reklamu. Plastická chirurgia vám vyrobí krivky podľa vašich predstáv : sexy faldíky na brušku, na stehnách teraz tak populárnu celulitídu alebo guľatý šťavnatý zadok. Celá natešená som zavolala na kliniku. Hneď ma však schladili. Podmienkou prijatia na zákrok je, že sa zaviažete do konca života po každom jedle konzumovať šľahačkové torty a chery likér.
Ostala som týmito požiadavkami totálne odrovnaná.
Toto im predsa nepodpíšem.
„Potom je nám ľúto, pani. Zo skúsenosti vieme, že po čase by ste zas skĺzli do svojich starých návykov a namiesto šľahačkových dezertov a likérov by ste opäť holdovali minerálke a karfiolu!“
Smutne som zvesila hlavu a porazenecky som si odhryzla z mrkvy.
To mám ostať naveky vyžlou?