Spisovateľom sa človek nerodí, spisovateľom sa stáva.
Postupne, plynutím rokov a popísaných papierov, nájde svoj hlas, svoj štýl a optiku, ktorú chce zdieľať s čitateľmi.
Je to dlhý proces.
Ako vyštudovaná molekulárna biologička pracujúca v odbore klinického skúšania liekov, som sa roky venovala svojej profesii.
Moja práca ma veľmi bavila a napĺňala. Nikdy by mi nenapadlo, že raz budem písať beletriu.
Foto: Pixabay
Vedecký svet, ako i svet klinického skúšania liekov, bol, a stále je pre mňa fascinujúci. Je to práca vyžadujúca sústredenie, presnosť a analytické myslenie. Nie je v nej však žiadny priestor na kreativitu.
A tak, aby som mohla niekde uplatniť svoje kreatívne ja, som popri štúdiu a práci vždy písala. Na zdrapy papierov, na okraje poznámkových blokov a diárov. Ani som tomu nevenovala pozornosť. Množstvo príbehov a myšlienok som takto stratila a zahodila, vychádzali zo mňa akosi automaticky.
Až neskôr som pochopila, že písanie mi veľmi pomáha. Môžem takto získať nadhľad, pozrieť na veci z iných uhlov, lepšie chápať iných ľudí.
Vtedy som si uvedomila, že moje príbehy by mohli pomôcť aj iným.
Do svojich textov zvyknem zakomponovať udalosti či okolnosti, ktoré ma trápia a dotýkajú sa ma, ale aj svoj názor a postoj k rôznym témam. Vidno to aj v mojej práve vychádzajúcej knihe Do neba ma nevezmú.
Všetky tri hlavné hrdinky si nesú vo svojom vnútri traumy, s ktorými sa musia postupne vyrovnávať. Celá kniha je vlastne o prekonávaní prekážok a svojich vlastných hraníc, o vnútornom boji, o strácaní i nachádzaní.
Foto: archív Gréty Fábryovej
Chcela by som veriť, že moja kniha ľudí poteší, zaujme a dodá im silu pri prekonávaní samého seba. V tom sme si všetci podobní, neradi vystupujeme zo svojich komfortných zón, neradi sa púšťame do nových vecí, nie sme ochotní riskovať neúspech. Ale práve prostredníctvom neustáleho prekonávania prekážok a posúvania svojich vnútorných nastavení, sa môžeme stať zrelšími a lepšími. Všetci sme na ceste….