Prvý deň v novej škole bol pre Evu Borovú, prezývanú od nepamäti Figa, šokujúci. Najprv si ju pomýlila upratovačka so žiačkou z deviatky a nemilosrdne ju vykázala von z budovy, načo jej musela Eva zdĺhavo vysvetľovať, že ona nie je žiačka ale nová učiteľka a že dnes do tejto školy nastupuje. A chvíľu nato sa zrazila vo dverách s akýmsi strapatým trdlom, ktoré jej vyrazilo z rúk všetky predmety, ktoré v nich mala, vrátane diára, okuliarov a písacieho pera. Najmä okuliarov jej bolo ľúto, boli nové, ešte nenosené, s pekným elegantným rámikom a aj keď ich Eva ani veľmi nepotrebovala, keďže mala len mínus pol dioptrie na jednom oku ,mala vďaka nim pocit, že vyzerá vážne a dôstojne a tento pocit pri jej výške stopäťdesiatpäť centimetrov aj s podpätkami, Eve veľmi pomáhal.
Zo strapatého trdla sa nakoniec vykľul zástupca školy a to Evu rozladilo ešte viac. So zástupcami školy mala neblahé skúsenosti a tajne dúfala, že keď tejto škole velí stará pani riaditeľka, za zástupcu si vyberie staršiu a rozvážnu pani a nie takéhoto strašiaka, ktorý tu lieta ako ježibaba na metle a poriadne jej ide na nervy. Eva mala podozrenie, že tento strapatý chalanisko by bol schopný na chodbách školy hrať s deťmi futbal alebo púšťať na ihrisku šarkanov namiesto toho, aby ich učil niečo zmysluplné. A tu treba povedať, že sa veru ani nemýlila a keby mal magister Vlhký voľnejšiu ruku, určite by s radosťou v škole usporadúval Noci strašidiel a letné i zimné Olympijské hry.
A do tretice všetkého zlého ju pri predstavovaní pani riaditeľka Dobrava Veselá nepredstavila kolegom ako Evu Borovú, ale z neznámych príčin ju prekrstila na Evu Smrekovú, čo vyvolalo záchvat smiechu nielen u pána magistra Vlhkého, ale aj u všetkých starších či mladších kolegov a Figu to nesmierne pobúrilo. Na takéto veci bola citlivá. Priala si, aby ju vnímali ako váženú a skúsenú pedagogičku, zatiaľ čo ju na jednom pracovisku všetci, vrátane žiakov, prezývali Figa a na ďalšom sa jej hneď v prvý deň smiali, že je Smrek. Mala toho akurát tak dosť. Na toto sa toľko trápila na univerzite? Najprv vyštudovala najťažšiu aprobáciu matematika – chémia, potom si ešte robila doktorát a vyslúži si všade len posmech? Eva bola rozhodnutá ukázať svoje kvality.
Hneď na druhý deň ráno, napochodovala do zborovne dokonale pripravená, dá sa povedať, že bola pripravená na všetko. A predsa hneď zažila ďalšie prekvapenie. Zistila, že škola nevedie triedne knihy ani klasifikačné hárky. „A kde zapisujete absencie žiakov?“
„Tie sa nezapisujú.“ Informoval ju pán magister Vlhký. „V našej škole si žiaci nahlasujú absenciu dobrovoľne a vopred.“
„Ako dobrovoľne?“
„Každý žiak má za jeden polrok nárok na týždeň voľna. Deti to volajú dovolenka. Môžu si ho vyčerpať po dňoch alebo aj vcelku, len si to musia elektronicky zadať do systému vopred, aby učitelia vedeli operatívne meniť učebné plány.“
„Čože, vy meníte učebné plány podľa prítomnosti žiakov?“
„Áno, samozrejme, nebudeme predsa robiť drahé experimenty alebo zložité výpočty, keď niektorý žiak chýba.“ Eva bola šokovaná.
„Takže dochádzku si robia deti vlastne sami? Ale to ich určite láka podvádzať a klamať a dopadnete tak, že vám do školy prestanú chodiť úplne! “
„Áno, pokusy o podvody sme na začiatku zaznamenali, ale teraz už to nikto neskúša, deti zistili, že sa to vlastne vôbec nevypláca. Majú nárok na voľno, kedy chcú, tak načo podvádzať.“ Pán zástupca sa na Evu ešte stihol roztržito usmiať a už odletel na svojej neviditeľnej metle hasiť iný problém skôr, než mu stihla položiť ďalšiu otázku, kde sa zaznamenáva odučená látka a známky, keď neexistujú triedne knihy a klasifikačné záznamy.
Vzala si teda len svoj zápisník a poznámky a napochodovala do ôsmej B. rozhodnutá urobiť si obraz o úrovni vedomostí žiakov. Skúšala pri tabuli, vystriedalo sa jej tam bezmála polovica triedy a Eva stále nebola spokojná. „Toto musíte ovládať, sypať spamäti, inak sa nepohneme s učivom ďalej.“ Tvrdila žiakom rezolútne a trieda bola ticho, akoby v akomsi kŕči.
Ďalšiu matematiku mala v sedmičke. Opäť to isté, skúšanie pred tabuľou a ticho.
„Prečo sa tvárite tak prekvapene?“ Nevydržala to Eva a spýtala sa žiakov na ich podivné reakcie, keď aj v tretej triede to bolo rovnaké.
„Nepoznáme to.“ Ozval sa hlas z poslednej lavice.
„Čo nepoznáte?“ Nerozumela Eva.
„Nikto nás nikdy takto neskúšal. Je to veľmi stresujúce, reagovať na všetko tak rýchlo a presne. Nie sme stroje. Sme ľudské bytosti.“
Zazvonilo na prestávku. Deti vyšli von a ona ostala sedieť za svojím stolom.
Čo je toto za školu? Pýtala sa samej seba.
Každý deň bola vystavená veľkému množstvu prekvapení. Na veľa vecí musela prísť sama. Že absencie naozaj nie sú žiadny problém, že deti sa spolu s učiteľmi dohodnú, kedy sa bude skúšať alebo písať test, že známky sa zapisujú rovno elektronicky do systému a deti aj ich rodičia majú do systému svoj vlastný prístup. Že učebnice sú zbytočné, všetky deti majú laptopy s pripojením na internet a každú látky tak majú k dispozícii rovno s linkami, kde si môžu pozrieť adekvátne obrázky a názorné ukážky každého učiva.
Eva bola zošnurovaná vžitými šablónami a vzorcami správania a tak sa na hodinách predsa len snažila pridržiavať učebných osnov a plánov v presvedčení, že žiaci musia mať objem vedomostí adekvátny svojmu veku. Aké však bolo jej prekvapenie, keď zistila, že v skutočnosti vedia oveľa viac. Voľnosť a slobodomyseľný duch, ktoré v škole panovali, podnecovali v deťoch zvedavosť, fantáziu a tvorivosť. Od útleho veku boli všetkými možnými spôsobmi motivované k aktivite, k rozmýšľaniu a ku kritickému mysleniu.
Tieto deti nikto neoklame, nachytajú vás na hruškách, ani neviete ako. Hovorievala si v duchu, keď kráčala unavená domov. Niekedy zašla za zástupcom a preberala s ním svoje obavy o množstvo prebratého učiva. Zdalo sa jej, že otázky žiakov sú síce fajn, ale veľmi zdržujú. Bála sa, že s nimi nestihne prebrať všetko, čo by mala. Predsa len, matematika je dôležitý predmet, hovorievala zástupcovi a on jej rozprával ako na fyzike a prírodopise deti najradšej objavujú tajomstvá vesmíru a v praxi si overujú fyzikálne alebo biologické zákonitosti a teórie. „Oni si aj tak zapamätajú iba zlomok toho, čo im hovoríme. Tak treba využiť chvíle, keď ich niečo zaujme a venovať sa najmä tomu. Keď sú niečím zaujatí, prepašujete im pomedzi pokusy a príbehy zo života aj veľa užitočných informácií. A vzorce? Na tie im vždy vymyslím nejaký trik, viete také tie mnemotechnické pomôcky. Napríklad Newtonove zákony som premenoval na nutelové a hneď sa im lepšie pamätali.“ Eva v duchu krútila hlavou. Nutelové fyzikálne zákony? Veď je to strašná hlúposť.
Keď ju raz však magister Vlhký pozval na večerné pozorovanie oblohy, kde zavítala polovica školy a tak sa za jedným ďalekohľadom tiesnili davy detí, ktoré si vzrušene rozprávali o hmlovinách, čiernych dierach a súhvezdiach, Eva si pripadala, akoby bola na akejsi inej vzdialenej planéte a celý jej doterajší život ostal kdesi v diaľke.
Zvykla si, že pri styku so zástupcom, si musí držať veci pevne v rukách, pretože bol veľmi pohyblivý, rýchly a temperamentný, čelo mal ustavične mokré od potu, niekedy sa jej zdal akoby až prekliato tekutý. Bol všade a nikde, vedel, kde sa čo šuchlo a všetko hneď bleskovo vyriešil. Pravda, jeho spôsoby riešenia, boli často veľmi nekonvenčné a pre puntičkársku Evu až dych vyrážajúce. Keď napríklad žiaci rozbili oblok, pán magister Vlhký, v spolupráci s vinníkmi, opatrne povyberal všetky črepy a nasledujúci týždeň mala celá škola povolené vchádzať aj vychádzať oknom, keďže sa nachádzalo práve na prízemí. Keď sa ho Eva ironicky opýtala prečo len jeden týždeň, prečo nie celý školský rok, pán magister jej s pokojom vysvetlil, že potom už je, bohužiaľ, zlá predpoveď počasia, začnú dažde a búrky a tak sa okno bude musieť dať zaskliť. Aká škoda, však? Vzdychol ešte a odletel. A keď Eva na vlastné oči videla cez toto okno liezť pani riaditeľku Veselú, ktorá na ňu žmurkla a poznamenala, že je to takto bližšie na poštu aj do jedálne, nenachádzala slov. Ju by nikto neprinútil ísť do jedálne skratkou cez okno. Čo jej opätky? To predsa neprichádzalo do úvahy.
Inokedy, keď ktorýsi chlapec nalial upratovačke do prípravku na leštenie podláh akýsi gél, po ktorom sa hrôzostrašne šmýkalo, vyhlásila škola voľno a deťom sa usporiadali na všetkých chodbách kĺzacie hody. Kupodivu sa nik nezranil, najmä vďaka predvídavým opatreniam pána zástupcu, ktorý popri stenách dal umiestniť tapacírované mantinely a žinenky.
O niekoľko týždňov bola Eva opäť užasnutá, keď kolegyňa prichytila za budovou školy fajčiť niekoľkých ôsmakov a namiesto exemplárneho potrestania, ktoré Eva očakávala, sa vedenie školy rozhodlo vyhlásiť Deň fajčenia. Každý žiak hneď pri vchode bol ponúknutý balíčkom cigariet s podmienkou, že si musí zapáliť hneď a zaraz. Kto odmietol fajčiť, špeciálny balíček cigariet s obrázkom školy nedostal.
Po pár hodinách všetci žiaci, ktorí ponúknuté cigarety neodmietli, kašľali, červeneli sa a zvracali a pedagógovia im podávali vopred pripravené misky na zvratky, fľaše s vodou a obklady na čelo. Namiesto vyučovania sa v učebniach a na stenách chodieb po celý deň premietali obrázky pľúc a zubov dlhoročných tuhých fajčiarov spolu s grafmi a štatistikami výskytu rakoviny pľúc. Operácia nádorov spôsobených rakovinou pľúc spolu s pacientami po tomto zákroku boli zachytené v krátkych videách tak sugestívne, že žiaci chodili po areáli školy celý deň veľmi tichí a bledí. Všetko sa to dialo v pokojnej a uvoľnenej atmosfére. Celý deň mali všetci možnosť klásť otázky, na ktoré im odpovedali nielen učitelia, ale aj pozvaní lekári. Evu udivilo, aké otázky deti kládli. A ešte viac ju udivilo, že na konci Dňa fajčenia, zavítali do budovy školy rodičia. Slovo si potom vzala pani riaditeľka, ktorá vysvetlila všetkým prítomným, že sa škola rozhodla namiesto trestania jednotlivých vinníkov, vysvetliť problematiku fajčenia všetkým žiakov názorne a celoplošne. Kým hovorila, premietal pán zástupca zábery poškodených pľúc a zubných sklovín, zažltnutých prstov a poškodenej pleti. Na záver zaburácal školskou aulou silný fajčiarsky kašeľ. Pani riaditeľka Veselá poďakovala
rodičom, že prišli a vyzvala ich, aby sa s deťmi na túto tému aj doma porozprávali a aby anonymne na web stránku školy napísali svoje pripomienky a komentáre k podujatiu.
Eve sa rozhodla, že sa už ničomu v tejto škole nebude čudovať.
A tak sa stoicky pozerala, ako sa žiaci denne šmýkajú po zábradliach, šplhajú po požiarnych rebríkoch, ktorých tu bolo na jej vkus akosi priveľa, ako cez prestávky maľujú, kreslia a sprejujú na steny plotov okolo školy. Škola bola umiestnená v prírode, z jednej strany ju obopínal začínajúci les, na ďalších dvoch stranách sa rozprestierali obrovské ihriská s tenisovými kurtami, volejbalovými, basketbalovými a futbalovými plochami a na južnej strane bola lemovaná parkami a záhradami, kde boli porozmiestňované trampolíny, hojdačky, bazény alebo v zime klziská s kopce vhodné na sánkovačku. Deti sa za pekného počasia po každej hodine na dvadsať minút vyhrnuli von a ako nedočkavé šteňatá sa rozpŕchli na všetky strany za zábavou. Opakovaná melódia zvonenia žiakov privolala späť do budovy a tak sa to striedalo celý deň. Školské zvonenie bolo pre Evu ďalším šokom. Niežeby niečo mala proti Beethovenovi, Mozartovi alebo Smetanovi, ale každý týždeň sa melódie školského zvonenia menili, čo Evu spočiatku miatlo pri práci a deti ju rutinovane poučovali aký skladateľ práve hrá a aká skladba práve znie, nakoľko rozvrhy skladieb a ich autorov boli vyvesené na nástenkách v každej triede a aj žiaci mali možnosť pridávať skladby podľa svojich chutí a vkusu, takže niektoré týždne sa ako zvučka zvonenia ozývalo Egove Žijeme len raz, práve tu a práve teraz, inokedy spieval Elán Nie sme zlí alebo Rytmus s Tinou je koniec, tak to pochop a Eva sa pristihla pri myšlienka, či priveľa demokracie nie je predsa len niekedy na škodu veci.
Na jednotlivé ihriská a cvičebné náradia sa žiaci hlásili elektronicky a systém bol nastavený tak, aby sa žiaci spravodlivo striedali. Raz, keď videla deviatakov ako visia dole hlavou vo výške najmenej 3 metre na duboch lemujúcich pozemky školy, celá nervózne pristavila zástupcu. „A to sa nebojíte, že sa tým deťom vonku niečo stane? Pozrite na nich, v akej výške sú!“ Pán magister Vlhký na ňu pokojne pozrel: „Všade máme senzory. Akonáhle sú v nebezpečenstve alebo v ohrození zdravia, spustí sa alarm. Senzory vyhodnocujú ich fyzickú kondíciu, momentálny psychický stav, aj riziko činností, ktorej sa venujú. Deťom treba veriť, pani kolegyňa.“
„To ste tu nemali nikdy žiaden úraz?“ Spýtala sa Eva nespustiac oči z chlapcov na stromoch.
„Ale áno, mali, pravdaže, zlomené ruky aj nohy, odreniny, vykĺbené lakte, každý mesiac bolo niečo. Ale potom sme zaviedli preventívne testy a výskyt úrazov sa znížil o 70 percent. Od minulého roka sme mali len jednu rozbitú hlavu a jeden vybitý zub. A potom len samé odreniny, škrabance a modriny, pravdaže.“
„Takže modriny a škrabance sú podľa vás v poriadku? Mne keby decko prišlo domov s modrou rukou alebo zodratými lakťami, asi by som to nebrala, že je to v poriadku!“ Zástupca školy sa na ňu usmial, poznamenal, že deťom to za to stojí a zmizol svojím typickým záhadným spôsobom.
Eva bola akoby proti svojej vôli čoraz viac vťahovaná do vnútorných záležitostí školy. Organizovala výlety a exkurzie, angažovala sa v ochrane prírody a krajiny a zlákala do nej nielen žiakov, ale i kolegov a rodičov.
Niekedy sa jej stávalo, že nerozumela, ako jej kolegovia dokážu každú situáciu riešiť s humorom, nadhľadom a ľadovým pokojom. Nepočula žiadneho pedagóga zvýšiť hlas a treba uznať, že ani deti na seba vôbec nekričali, akoby by im to bolo načisto cudzie. Takisto sa v škole nediali žiadne fyzické strety alebo konflikty a Eva sa často zamýšľala prečo sa tieto deti nepúšťajú do bitiek a vzájomných zápasov ako všetky ostatné deti všade inde, kde doteraz učila. Akoby táto škola bola oprostená od akejkoľvek formy agresivity.
Po čase však na sebe spozorovala, že aj ona sama začala brať veľa vecí, najmä však samu seba, menej vážne.
Evu neprekvapovali len praktiky a odolnosť jej kolegov učiteľov. Najväčšmi bola prekvapená
zo svojich žiakov. Malí i tí väčší, od piatakov až po deviatakov, všetci boli na hodinách zvedaví, plní otázok, dychtiaci po vedomostiach. Nikdy doteraz sa jej nestalo, aby sa deti dožadovali ťažších a ťažších matematických úloh, aby žiadali od učiteľa toľko detailov a toľko vysvetlení. Eva si pripadala ako encyklopédia a napriek dôkladným prípravám, sa jej neraz stávalo, že bola v úzkych. Musela sa doma viac sústreďovať na praktické príklady zo života, hľadala na internete a youtoube krátke ilustračné videá všemožne sa snažiac obstáť v očiach svojich, ako sa jej videlo, geniálnych, žiakov.
Eva si to možno ani neuvedomovala, ale atmosféra školy ju postupne opantávala. Namiesto nudných vzorcov a poučiek, začala žiakom všetky úlohy zadávať zasadené do situácií zo života a na jej vlastné prekvapenie sa počas hodín matematiky a chémie, ozýval v jej triedach smiech. Na chémii im ukazovala zázraky prírody a niekedy im javy približovala až rozprávkovým spôsobom. Robila efektné experimenty, ktorými oživovala každú hodinu. Ukazovala deťom krásu a príťažlivosť matematiky a chémie, ktorú sama objavila až vďaka nim.
www.gretafabry.sk
Celá debata | RSS tejto debaty